Aaron Castilla's apartment

Jeho otravný podvedomý hlas, ktorý mu nikdy nedal príležitosť si naplno vychutnať nejaký okamih a vždy do všetkého zasieval kúsočky neistoty, mal pravdu. Nikdy by to nepriznal a ani nepovedal nahlas, ale mal pravdu. Žiadna jeho platonická láska nebola dokonalá a hoci sa to ťažko prijímalo a uvedomenie toho faktu bolelo viac ako otrasenie základov jeho dlhoročných svetonázorov, musel priznať, že ani Aaron napriek svojej úžasnej aure nie je dokonalý. Aspoň nie na Stephenove merítka. Prečo? Pretože sa smial. Zasmial sa na jeho priznaní, na uznaní vlastnej neschopnosti a nevedomosti a preňho každý ten zvuk bol maličkou ihlou, čo sa mu zabodávala do kože a spôsobovala bolesť. Vytriezvenie do reality bolo prudké, chladné, ostré a neznesiteľné. Alebo snáď nie? Pocítil jeho veľké ruky okolo seba a silu, čo ho prinútila, aby sa k nemu pritúlil. Objal ho, nie, to nie je vhodné označenie - pritúlil si ho k sebe a Stephen zaboril svoju tvár do oblúka medzi jeho plecom a krkom a zhlboka sa nadychoval, ako mu to poloha dovoľovala. Do nosa mu udrela vôňa jeho pokožky a mal pocit, že sa ocitol v nejakom tranze, v zvláštnom stave, pre ktorý mal len názov limbo, hoci netušil, kde to slovo vzal alebo či aj malo nejaký význam. Možno... Kdesi v temnom tuneli vlastných pochybností sa zasvietilo svetlo. Možno nie je dokonalý tak, ako by som ja chcel. Dokáže urobiť maličkú chybu bez toho, aby si ju uvedomil. Dokáže ublížiť i podporiť a možno to je dobre. Možno to ho približuje ku vysnívanej dokonalosti - že vie byť človek a vie urobiť aj čosi, čo ide proti všetkému perfektnému. Stephen omotal svoje ruky okolo jeho a pevne ho objavil a Aaronov smiech mu už neprišiel hrozný a bolestivý, nie, teraz už bol ako niečia obľúbená pesnička, ktorej nemáte dosť, a tak ju počúvate dookola a dookola, no nikdy sa neomrzí. Dokonca sa ani naňho nehneval, že sa mu smial, koniec koncov, iba mu tým odhalil, že je naozaj dokonalý. Skutočne mu pomohol a posunul ho k pravde, tak ako by sa mohol hnevať? Bože, ako by ho za to len vybozkával! Ibaže sám Macko, jeho úžasný, ľúbezný Macko, mu to nedovolil, pretože ho od seba odtiahol a dostal medzi nich nejaký priestor. Stephen sa naňho túžobne, no stále trošku nesvojsky usmial, a sám na oplátku úsmev dostal a on si uvedomil, že s každým ďalším zdvihnutím kútikov úst toho muža oproti začína pochybovať o neexistencii Boha. Niekto musel Aarona stvoriť, niekto musel zariadiť, aby ho splodili! A keby tu ten človek bol (teda nie hneď teraz, pretože to by bolo divné), tak by ho vybozkával tak, až by mu spuchli pery.
Chcel mu poďakovať za tú ochotu, že ho zaučí, že mu to ukáže a predstaví mu svet postavený na tom, že je v poriadku, keď sa dvaja muži chcú spolu pomilovať a že to môže pokojne robiť. Nechal sa ním postaviť na nohy a veľmi ochotne ho nasledoval do spálne, kde ho sotil do svojej postele. Stephen sa na chvíľku zľakol, že ho mäkkosť matraca vcucne, ale keď sa tak nestalo, nedočkavo sledoval s rozšírenými očami muža nad sebou. Z tohto uhla vyzeral snáď ešte viac neodolateľne (ak to bolo vôbec možné). Sadol si naňho a svojím nádherným zadočkom, ktorý už počas maľovania naňho vystrkoval, sa mu obtieral o pýchu, ktorá priam kričala, aby sa dostala aj na iné miesta než spodok cudzích kraťasov, ale Stephen len privrel oči a s totálne nahlúplym úsmevom si to šteklenie - tú slasť z toho šteklenia - užíval. Zrazu pocítil útok na vlastnú ústnu dutinu a ako ten najhorší obranca na svete sa okamžite vzdal, daj svoje ruky na jeho pevné boky a opätoval mu každý útok, poddal sa každému útočníkovi a dokonca si ten masaker ešte aj užíval, no, žiaľ, netrval dostatočne dlho a čoskoro pocítil jeho horúce a vlhké dotyky na svojom krku. Po tele mu prebehli zimomriavky, ako pokračoval po jeho hrudi a bradavke, vlasy, strnisko i chlpy mu stáli dupkom a on iba potichu vzdychal, pretože netušil, ako nahlas by to znelo, keby sa nekrotil a nechcel obťažovať susedov. Lenže potom ho začal štekliť, ako mu rukou stúpal po stehne čoraz vyššie a vyššie a než sa Stephen mal šancu spamätať, bol voľný. Ach, tá sloboda! Pomyslel si dnes už druhýkrát, keď sa jeho nástroj mohol slobodne takpovediac nadýchnuť a vystrieť. Aaron sa ho však nechytil hneď, ale až o chvíľku, lenže aj tá minúta sa zdala ako tisíc rokov a keď konečne ucítil jeho prsty na svojej pýche... Stephen nedokázal pochopiť, čo sa to stalo, ale jeho telom prešiel kŕč, oceán zimomriavok a celého ho naplo a slastne vzdychol, no bol to vzdych veľmi roztrasený akoby sa mal čoskoro psychicky zrútiť sťa labilný domček z karát. A potom začal raj...alebo peklo? Ťažko povedať, Dnes sa prvýkrát jedno i druhé nelíšilo, ale bolo to jedno a to isté. Cítil, aké pohyby na ňom Macko robí s rukou, a boli známe, pretože sám ich používal veľmi často, lenže nič z toho, čo si Stephen kedy sám urobil, sa nemohlo rovnať tomuto. Aj obyčajný dotyk ho privádzal na pokraj šialenstva a keď cítil, ako sa obtiera od koreňa až po vrchol a potom späť, nemohol prestať roztraseným, úplne slabým dychom skuvíňať od blaha. Úžasnejší pocit nikdy necítil, to, čo mu robila doma tamtá žena, bolo oproti tomuto akoby mu pýchu drali šmirgľom. „Macko! Macko!" Skuvíňal a ani si neuvedomoval, že jeho jazyk pracuje a z úst mu vychádza niečo súvislejšie ako vzdychy veľmi tiché a krehké, čo ich však robila vzácnejšími a ďaleko uveriteľnejšími než keby boli hlasné a surové. Aspoň Stephen by to bral ako čaro erotiky tejto chvíle, keby vedel takto filozoficky uvažovať, čo v tomto momente z pochopiteľných dôvodov nedokázal. Raj a peklo sa však znovu pretli, pretože jeho pýchu zahltilo teplo a pocit, ktorý slovami nejde opísať. Pohyboval sa od žaluďa ku koreňu a zase späť. Rukami schmatol obliečky pri svojej hlave a držal ich z celej sily asi tak napnuté, ako bolo aj jeho telo z vlnobitia pôžitkárskeho mučenia, ktorému bol vystavený. Už ani nevzdychal - už iba mal otvorené ústa a lapal dych v hrôze, že toľko blaha nemôže vydržať. Mohol sa toho však nasýtiť? Sotva, nikdy! Toto bol jeden z najúžasnejších okamihov jeho života, pretože nádherný muž - a hlavne muž -, jeho platonická láska, jeho drahý Macko, mal v ústach jeho nástroj a predvádzal divy, o akých Stephen nesníval ani v najšialenejších a najzvrhlejších snoch a predstavách. Bolo niečo takéto skutočne možné? Netušil, ale ak je to len halucinácia, želal si, aby sa nikdy neprebral.

Už to začínal cítiť, ten slabý tlak v podbrušku a pocit zvláštneho druhu brnenia rozpliezajúceho sa po celom jeho tele ako nejaká choroba, lenže táto mala mať za následok dokonalú bielu explóziu plnú pôžitkov a šťastia. A vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré ku tomu viedli, to mal byť najväčší výbuch v Stephenovvom živote, pri ktorom skutočne aj hrozilo, že by to nemusel prežiť. Možno mu aj Macko čítal myšlienky alebo to sám vytušil a možno len vydával príliš divné zvuky, pretože prestal robiť, čo robil, a radšej ho išiel skontrolovať. Stephen však bol vzrušený do krajného vrcholu (a to doslova) a chcel to mať za sebou, chcel sa spraviť, vybuchnúť, chcel mať svojho Macka a chcel, aby o spravil on, pretože od dnešného dňa neexistoval nikto iný, kto by mu to mohol spraviť - a dokonca ani Stephen sám sa už seba nesmel chytať. Nikdy! Snáď len v prítomnosti Aarona, ale na riešenie takýchto vecí bude času dosť. Chvíľku sa však spamätával z nekonečnej rozkoše, ktorej bol práve svedkom, a až potom bol schopný pustiť jeho obliečky, vziať si jeho tvár do dlaní, nahnúť sa dopredu a vášnivo ho bozkávať. Tentokrát to bol on, kto útočil na jeho ústa a snažil sa dostať skrz ich ochranné valy až do sladkého vnútra. Chytil rovnako dobre ako predtým, ale predstava toho, že tieto ústa iba pred kratučkou chvíľou mali vo svojom vnútri jeho nástroj bola neskutočne rozrušujúca a do Stephena to nalievalo nové dávky adrenalínu a testosterónu, aby bol pripravený na vyvrcholenie celého dejstva. Jednou rukou mu prešiel po tvári, pomaly stúpal nahor, až sa mu prsty stratili v hromade tmavých vlasov, stále ešte vlhkých rovnako ako keď som Stephen vošiel iba v uteráku. Kedy to bolo? Pred tisíc rokmi? Určite nie skôr. Možno to už ale bol aj pot, pretože minimálne on sám si uvedomoval teplo, ktoré z Macka sálalo a rovnako aj vlastnú nestabilitu, ktorá mala na príčine, že miestami sa jeho telo už lesklo. Znovu ho pobozkal a pozrel sa mu do sivého hurikánu, ktorý mal namiesto dúhoviek. Mal čudnú potrebu niečo povedať, nejako zareagovať ale nie na jeho otázky, ktoré mu dával, hoci jeho starostlivosť by za iných okolností považoval na roztomilú, lenže teraz bol nadmieru nadržaný a potreboval ten tlak dostať zo seba...z oboch. Chcel mu skôr povedať niečo na znak toho, že si užil to, čo mu práve spravil, že to bolo úžasné a krásne a že mu za to ďakuje, no nemohol mu naozaj povedať ďakujem, pretože v jeho hlave sa také veci hovorili trochu lepším prostitútkam, ktoré si plnili povinnosti za peniaze. A jeho Macko nebol žiadnou štetkou! On bol on a bol skvelý, niečo také by nedokázal urobiť. A keby áno,asi by to Stephenovi nevadilo. Stále by ho chcel, len by ho zakaždým bodala žiarlivosť, že spí aj s inými a nielen s ním. Že on mu nestačí a má aj nejaké bokovky. Och, čo by mu on dal za to, aby tu bol iba preňho! Celý svet a vesmír a všetko v nich. Seba, všetkých zločincov a policajtov, všetko dobré i zlé, všetky sny a túžby. Všetko! A stále by sa to nevyrovnalo jeho hodnote. Je jedinečný, je úžasný a je neoceniteľný.
Napokon mu teda nepoďakoval, pretože by nedokázal svoje slová dobre sformulovať. To bola Stephenova chyba (alebo skôr jedna z dlhého zoznamu nedostatkov): jednoducho to so slovami nevedel a skôr hovoril veci po lopate. Žiadne poetické reči, nič také, dokonca ani romantika. Bol asi chlap, ako sa patrí. „Chcem ťa, strašne ťa chcem. Chcem byť pri tebe tak blízko, ako to len je možné, chcem byť v tebe a cítiť ťa na sebe..." S týmito slovami ich oboch prekopŕcol, takže teraz bol Stephen ten navrchu a pod ním ležal Macko, ktorý nemal na výber a musel sa prispôsobiť svojmu osudu, hoci pochyboval, že by mu to mohlo prekážať. Stephen chcel, aby si nasledujúce okamihy užil aspoň tak, ako si on užil tú nádheru pred chvíľkou. Pochyboval však, že by dokázal svojho krásneho milenca priviesť do podobnej extázy, ale za pokus to stojí a bude sa snažiť ako nikdy predtým! Prstami mu zovrel gumu kraťasov, trochu ich posunul, aby zároveň zovrel aj gumu trenírok a všetko to začal postupne a opatrne sťahovať, aby mu náhodou neublížil. Bol to chlap ako sa patrí, ale Stephen bol z neho paf, čo znamenalo, že v jeho predstavách kontrastoval ako zosobnenie sily, o ktoré sa však paradoxne treba starať ako o starodávny artefakt, pretože je krehký a treba ho udržať v čo najlepšom stave. S pohľadom zvedavosti, maniackej nedočkavosti a hlbokého hladu sledoval, ako sa látka posúva po jeho tele a odhaľuje ďalšie kúsočky pokožky a jeho tela celkovo. S fascinovaním, akému na svete niet rovno, sledoval, ako sa spod nich vynáral dlhý a tvrdý nástroj týčiaci sa do výšky, že by dubajské mrakodrapy červeneli závisťou, sledoval, ako látka prechádza po stehnách a stále pokračuje, dokým ju konečne nevyzliekol a oni obaja sa neocitli pri sebe nahí. Konečne! S očividným chvením vzal do ruky jeho nástroj a neistým, nie moc podareným pohybom niekoľkokrát urobil rukou hore a dole, aby si to vyskúšal, no cítil, ž tadiaľto cesta nevedie. Bol príliš mimo z takej krásy, príliš vzrušený na to, o malo prísť ďalej, bol príliš vedľa z pohľadu toho, na akú krásu sa môže dívať. Och, grécke sochy boli oproti tomuto nič, len atrapa, paródia nádhery! Keby Stephen poznal pojem kalokagatia, použil by ho v spojení s Mackom a jeho dozaista ako zdroj ich inšpirácie pri tvorení tejto idey, hoci sa zrodila tisícky rokov predtým, než sa oni dvaja narodili. Chytil mu nohy a mierne ich zdvihol a rukami mu prešiel po jeho nádhernom zadočku. Bolo jasné, čo sa chystá. Stephen bol tak vzrušený, že najradšej by tam hrubo vrazil a tvrdo dorážal, lenže potom si predstavil, že by na chrbte ležal on a doňho Aaron tak vošiel. Nevedel si predstaviť tú bolesť, tú hrôzu, a tak sa rozhodol pre ten lepší, príjemnejší postup, ktorý si predstavoval aj predtým, keď ho ešte len natieral farbou - dej, ktorý bol tiež aspoň pred tritisíc rokmi. Veľmi pomaly doňho začal vchádzať, no nepozeral sa na to a radšej udržiaval očný kontakt bez žmurknutia so svojim Mackom a sledoval každú zmenu v jeho tvári, jeho výrazoch a emóciách jednak preto, lebo chcel vidieť, či sa mu to páči, čo ho vzrušovalo, ale jednak aj preto, aby sa uistil, že ho to nebolí. Stephen držal zatnuté zuby počas celého procesu, až sa zrazu v Aaronovi ocitol celý. V tom momente si uvedomil to teplo, ten neskutočný tlak obostierajúci jeho nástroj nachádzajúci sa v hĺbke tela iného muža a z hrdla mu ušiel hlboký výdych prekvapenie, radosti a pocitu slasti. Nikdy nič podobné nezažil. Pomaly a opatrne sa v ňom začal hýbať a jeho vzdychy sa opakovali, cítil podobné pocity ako keď mu to robil ústami, ale toto bolo silnejšie, ďaleko intenzívnejšie. Pomaličky dorážal a slasť mu rozpaľovala telo, privádzala ho do šialenstva a hoci mozog kričal, aby zrýchlil, odmietal to a užíval si príliš veľké radosti rozkoše, aby ich dokázal zvládnuť. Rovnako cítil aj to, že toto dlho nepotrvá, pretože sa skoro spravil už predtým a Aaron na poslednú chvíľku prestal, takže či sa mu to páčilo alebo nie, bol skoro na vrchole. Naklonil sa dopredu a pobozkal Aarona na pery, stále dorážajúc a vzdychajúc mu do tváre. Ich telá boli tesne na sebe, pohybovali sa v jednom rytme, ktorý Stephen cítil, cítil ich teplo aj elektrizujúcu túžbu. Cítil to všetko. Dorážal, hýbal sa v ňom hriešne pomaličky a rozkoš mu prúdila vnútrom, zviera v ňom víťazoslávne revalo a skrúcalo sa radosťou. Stephen sa čelom oprel o Mackove čelo a podobne ako predtým, aj teraz hlúpo a nepravidelne vzdychal, ale neprestával a stále robil tie isté pravidelné pohyby, až to napokon pocítil. Samovoľne svoje tempo začal zrýchľovať, vzdychy sa skracovali, naberali na hlasitosti aj intenzite. „Už...už..." Stihol ešte povedať a najradšej by z neho vyšiel, lebo nevedel, či je dobré, aby sa spravil doňho, lenže než to stihol, nestala erupcia. V slabinách mu začal horieť oheň, síril sa každou tepnou, každou cievou, nervom, krvou aj inou tekutinou do každého svalu, orgánu a zmyslu. Celý sa zapálil, v hlave mu hučalo a on cez to len sotva počul vlastný krik rozkoše, ktorú nemohol vymyslieť žiadny človek, ktorú v ňom žiadny človek nemohol vyvolať. Počul, ako volá jeho meno, nazýva ho Mackom a hovorí mu, že chce iba jeho a nikoho iného, že ho potrebuje, zatiaľ čo z jeho vlastného tela doňho predával samého seba. Nič nevidel, pred očami mal tmavo a potom? Akoby ho niekto vypol. S vlastným, neochabnutým nástrojom ešte stále v Aaronovi, sa rozochvel na celom tele a tvár si zaboril do jeho horúceho krku. Bol by schopný zaspať, nebyť vojny hormónov a emócií, ktorá sa v ňom odohrávala. Nedokázal premýšľať, a tak sa len zohýnal nad svojím milencom, svojou dokonalou platonickou láskou a užíval si jeho teplo, ktoré doň prúdilo.

Stephenove svaly vypovedali službu i poslušnosť, nedokázal ich ovládnuť, a tak sa len samovoľne triasli, zatiaľ čo on sa triasol spolu s nimi, ledva dokázal dýchať, či udržať vedomie a reálne aj premýšľať. Z toho dôvodu sa len nohami zapieral do postele, týčil sa nad Aaronom s hlavou stratenou v jeho tele, kadiaľ vdychoval jeho prekrásnu vôňu a užíval si teplo jeho pokožky. Cítil aj Mackove ruky objímajúce jeho plecia a prišiel si vtedy zvláštne pokojný, nešlo ani tak o symboliku bezpečia ako skôr istoty, kedy sa celý svet zúžil na dva vyčerpané telá milencov zovretých v tesnej intimite a oni obaja mohli vedieť, že oni sú jediní dvaja, na ktorých záleží. Všetko mimo nich je bezvýznamné a hlúpe. A prečo by aj nie? Stephenov dnešný deň sa zvrtol (ale nie zvrhol) spôsobom, akým vždy dúfal, že sa nejaký deň zvrtne, ale nikdy sa tak nestalo. Spriatelil sa s úžasným mužom, ktorý sa vypracoval až na jeho silnú, večnú platonickú lásku, ktorá mu pomohla zažiť najerotickejšie momenty v živote a následne aj prvý sexuálny zážitkom s iným mužom. Koľko snov mu Macko za posledné dve-tri hodiny splnil? Koľko frustrácie za tridsať rokov odfúkol ako vietor kúdol pierok? Nekonečne veľa. Tlak v Stephenovej hrudi, ktorý tam vždy bol a takmer si na jeho váhu už aj zvykol, sa zrazu pominul a on si prišiel ľahučký, spokojný a šťastný ako nikdy v živote. Vedel, že v tejto polohe by dokázal vydržať aj do konca ich životov, ale taktiež vedel, že napokon sa bude musieť pohnúť. Pomaličky z neho vyšiel, čo bolo ľahké, lebo napriek neustupujúcemu vzrušeniu mu úd trochu ochabol a nebol tvrdý ako skala (ale odhadoval, že akékoľvek ďalšie obtrenie o Aarona túto chybu napraví), a potom zdvihol hlavu a pozrel sa mu do očí. Vedomý toho, že teraz sa už slovám nevyhne otvoril ústa, ale nič z nich nevyšlo. Dočerta! Ako mu mám povedať, že toto sú najúžasnejšie okamihy v mojom živote?! Podarilo samu prevaliť tak, aby ležal vedľa svojho milovaného Macka, ľavou rukou zdvihol tú jeho a preplietol si s ním prsty, tou pravou zatiaľ blúdil od dlane a predlaktia čoraz vyššie po ruke až ku plecu a hrudi... Naklonil sa dopredu a pobozkal ho na rameno, potom vyššie a vyššie až ku krku. Vzrušenie v ňom znovu zahorelo, a tak ho pustil, dal sa na kolená a vášnivo ho pobozkal na pery. A nie jedenkrát! Napokon sa odtrhol, pozrel do stále ničivého hurikánu dúhoviek a zrazu vedel, čo povedať, lenže vtedy si periferne uvedomil istý lesk na jeho bruchu, a tak skĺzol pohľadom po Mackovom tele a skoro vyvalil oči. „Ty... Ty si sa urobil? A nenechal si to na mňa?" Opýtal sa ho trochu šokovane a možno aj s miernou výčitkou v hlase. Naoko škaredo naňho zazrel, ale bolo jasné, že až tak zlomyseľne to nemyslí. „Teraz neviem, ako ti môžem splatiť to, čo si mi spravil. Bolo to tak prekrásne, tak intenzívne. Nič lepšie som nikdy necítil..." Znovu sa nahol a znovu ho pobozkal. „Nemám rád, keď musím niekomu niečo dlhovať, Macko!" Ako človek, ktorý vyrastal v núdzi na absolútne všetko, čoho môže mať človek nedostatok, vedel, o čom hovorí. Neznášal to a pokiaľ mu nejako neoplatí všetku tú slasť a radosť, tak sa ho nezbaví a neopustia túto posteľ!

Ako si veľmi rýchlo uvedomoval, možno dúfal, že svojou nevinnou výčitkou, ktorou vskutku nesledoval nič zlé a skôr ho tým škádlil ako mentoroval, nejako vyprovokuje Aarona a pomilujú sa znovu, rovnako vášnivo, rovnako horúco - len možno o niečo dlhšie. Stephen totiž stále cítil, že keby dostal ten správny podnet, tak by sa mu zase postavil a bol pripravený na druhé okolo. Zdalo sa však, že jeho nádherná spoločnosť už má trochu dosť a ďalšie okolo by nezvládla, čo sa dalo celkom pochopiť. Pre Stephena to totiž bolo prvýkrát, a tak je jasné, že si toho chce užiť čo možno najviac v čo najkratšom čase. Nechcel o nič prísť a chcel to cítiť znovu a znovu a znovu, nemohol toho mať nikdy dosť a objekt svojich túžob, svojej slabosti a mravčenia v žalúdku mal vedľa seba. Nebol by hriech to nevyužiť? Ale Macko nebol žiadna prostitútka a mal vlastnú vôľu, nemohol teda skákať, ako si on pískne a nebude robiť, čo chce on, aby robil. To by Stephen nechcel ani keby taká možnosť bola. „Veď ja sa na teba nehnevám," zachechtal sa skôr pre seba ako preňho, „len som trochu prekvapený, lebo som už plánoval, ako si ho vezmem do úst a skúsim to, čo si robil mne. Chcel som vedieť, či to dokážem napodobniť a priviesť ťa do takých nebies, ako ty mňa..." I teraz sa musel premáhať, aby to neurobil. Aby sa neposunul nižšie a nehral sa mu s ním, dokým by mu v ruke nezískal zase pevnosť a poriadnu veľkosť, ako sa patrí. A len čo by sa tak stalo, ocitol by sa nejaký úd prvýkrát v Stephenových ústach, joj, aké divy by on len skúšal porobiť, aby sa Aaron zmietal a vzdychal tak, ako predtým on! Dnes sa toho však už asi nedočká, ale neskôr, inokedy, prečo nie? Možno by sa v myšlienkach aj dostal ku problematike ich spoločnej budúcnosti, no ešte než sa stihli vynoriť z pustatiny jeho mysle, všetky pochody sa vyparili ako vriaca voda, pretože ho pobozkal. Bol to malý božtek, lenže potom ho nasledovali ďalšie, pevnejšie, horúcejšie a intenzívnejšie a Stephen sa im úplne poddal a, podľa tlaku v slabinách, sám bol zase pevný a pripravený na druhé kolo, hoci vedel, že sa ho nedočká. To mu ale nevadilo - vystačil si aj s tými bozkami, s Mackom a jeho prítomnosťou, ako vedľa seba ležali nahí, rozhorúčavení a roztúžení jeden po druhom. Viac od vesmíru už snáď žiadať ani nemohol. Ako to už pri ňom mal, čas strácal zmysel a prestával existovať zakaždým, keď si boli nablízku. Macko akoby odpudzoval fyzické zákony a tie nahradzoval on...jeho existencia, jeho prítomnosť, jeho úsmev, najsladší zo všetkých. Preto skoro rozospato otvoril oči, keď sa prerušil príval bozkov, zmätený, ako dlho tak činili a konali. Aaronova ponuka ho však prebrala lepšie ako ľadová sprcha. Vyvalil naňho oči a neodpovedal, napokon sa nejako dostal z jeho objatia a posadil sa na posteľ. Myšlienky mu začali pracovať na plné obrátky, srdce búchalo až kdesi v hlave a jazyk zase nedokázal nájsť žiadne vhodné slovo. Stephen sa tam chcel pozrieť - jednak preto, že to určite bola úžasná krajina, a jednak aj preto, lebo to bolo rodisko jeho Macka - a o tom bolo pochýb. Nemal však na to peniaze... A, ako si práve spomenul, keď si hľadel na prsty a na jednom z nich videl strieborný svadobný prsteň, bol ženatý. Právne i spoločenské väzby ho zväzovali so ženou, ktorú nikdy nemiloval a nemohol jej dať to, čo po ňom žiadala. Stephen postupne rozpracoval myšlienky týmto smerom. Jeho manželstvo sa rozpadalo už dobrých pár rokov, zmietalo sa v smrteľnej horúčke a agónii, no ani jedna strana si nechcela vydýchnuť tým, že by ho ukončila. Teraz však videl tú hlúposť, akej sa dopustili, keď sami seba s Ioanou trýznili, lebo sa báli toho, čo by sa stalo, keby sa ich cesty rozišli. Otočil hlavu a pozrel sa na Aarona, mlčky ležiaceho hneď vedľa neho. Teraz už vedel, že sloboda by znamenala záchranu, pretože... Bolo to jasné. Chytil ho za ruku. „Aaron...ja... Chcel by si byť so mnou?" Vedel, že na otázku sa odpovedá otázkou, ktorá dokonca ešte aj vyplýva z inej otázky, ale potreboval to vedieť. „Nemyslím takto tu a teraz, ako sme. Vieš, že som ženatý, ale keby som nebol, bol by si ochotný... Dokázal by si byť so mnou? Ja viem, že žiadam strašne veľa, že na to nemám právo, pretože niekto ako ty si môže vyberať a ja som..." rukou si buchol po veľkom bicepse, „iba hromada mäsa a svalstva, ale inak nič. Nemám ti čo ponúknuť, ale dokázal by si byť aj tak so mnou?" Nemal v sebe tú odvahu pozrieť sa mu do očí, keď toto rozprával. Možno zvládal život ohrozujúce prestelky, kde mu jedna guľka mohla urobiť z čela krvavú kašu, ale i takáto situácia ho vynervovala menej ako sedieť nahý vedľa svojej platonickej lásky a pýtať sa, či by si dokázali vytvoriť spoločnú budúcnosť. Niečo vybudovať. Prišlo mu to trošku klišé, možno prirýchle akoby boli poblázneným mladým párikom, ktorý nezvážil všetky pre a proti a možnože taký Stephen aj bol, ale vedel, že radšej sa aj sklame vo svojich túžbach, než žiť ešte dlhšie, ako je nutné, v chladom zväzku bez citov. Tak už žiť nemohol, nevládal! Chcel niečo iné, chcel niečo viac. Chcel Macka, chcel byť s ním a nikdy ho už neopustiť. Je snáď toto láska? Alebo len pobláznenie z jeho fyzickej príťažlivosti a erotiky, ktorú som práve zažil? Ľúbim ho alebo jednoducho túžim po uspokojení. Stephen nikdy skutočne neľúbil - iba tajne túžil po iných -, a tak nepoznal ten rozdiel a bál sa pravdy i odpovede (na svoju otázku sebe i tie, ktoré položil Aaronovi), ale vedel, že ho chce a nemá ho rád len kvôli tomu, že dobre vyzerá a urobil mu tam dole hotové slastné zázraky, ale zbožňoval ho i ako človeka. Talentovaný, roztomilý, zlatý, ochotný, šikovný, trochu aj romantický... Kto by nechcel mať takéhoto macka?

Srdce sa v Stephenovej hrudi ozývalo ako zvon a celú ju roztriasol pod mocnými údermi vyvolanými vlastnou odvahou, keď sa opýtal tak opovážlivé veci bez toho, aby si ich lepšie premyslel. Možno nad nimi ani nemusel viac uvažovať, pretože v nich mal dostatočne jasno, ale spýtať sa to? Opýtať sa jediného muža, ktorého chcel a ktorý poznal jeho najtemnejšie tajomstvo, aby zahodil svoj život a premárnil ho s niekým ako Stephen? Bolo to drzé, bolo to nechutné a hlavne neskutočne sebecké - teraz to vedel. Keby mal možnosť zmeniť priebeh udalostí, nikdy by sa ho to neopýtal a zrejme by nejak diplomaticky vykľučkoval z tak lákavej ponuky, aby mal istotu, že Aarona neurazí, neublíži mu po emočnej stránke, ale ani on sám nebude sebecký. Nemal som to robiť. Bola to chyba... Teraz to vedel a keď sa naňho Aaron zamračil, Stephenom prebehla hrôza, akej sa vyrovnal asi iba pocit zistenie, že stratil rok života spánkom v kóme. Vtedy v nemocnici ho skoro tá hrôza paralyzovala a predsa mu prišla slabá voči tej, ktorú zočil, keď sa jeho drahý Macko zmenil na niečo, čo šlo prirovnať iba ku agresívnemu grizlymu. Nebolo mu všetko jedno a tušil, že svojou prosbou, žiadosťou či jednoducho otázkou pokašľal všetko, čo sa tu dnes stalo. Celú atmosféru, ich vzťah aj rôzne pohľady na sex, ktorý iba pár okamihov dozadu mali. Mal chuť vyskočiť z okna, aby sa dostatočne potrestal za svoju hlúposť. Konečne našiel muža, s ktorým mohol byť sám sebou. Konečne! A čo urobí on? Je sebecký idiot, ktorý všetko zruinuje a zvalí si celý svet do popola. Len s malou dušičkou sa nechal zdvihnúť na nohy a odviesť do chodby a prepadla ho hrôza, že ho Aaron, urazený i ublížený, v hneve vyhodí na chodbu len tak, ako Stephen bol práve v tej chvíli: na Adama. Akurát zastavoval, aby sa ospravedlnil a vyjednal aspoň možnosť vziať si veci, keď sa zastavil aj jeho sprievodca. Hlav mal pevný, ale nie tvrdý ani chladný, rezonoval chladnosťou a Stephen urobil všetko, čo po ňom chcel. Pozrel sa na stenu a chvíľku mu trvalo, kým si spomenul, že tam mal fotky svojich modelov, hoci, ako sám povedal, to neboli jeho modeli než skôr to isté, čo Stephen - milenci - a ešte viac - frajeri, ľudia, s ktorými chodil a zdieľal s nimi kúsok svojho šťastia. Bodla ho žiarlivosť a veru sa mu uľavilo, že ich tam nevidel. Neodvážil sa namietať proti ničomu, čo povedal, pretože hovoril rýchlo a príliš jase dával najavo, že teraz rozpráva on a nenechá sa prerušovať. A tak Stephen mlčal, hodnotil každé slovo, ktoré sa mu dostalo do uší a nechal sa odviesť kamkoľvek ho zaviedol. Sledoval seba samého v zrkadle a bodlo pri srdci, keď si uvedomil, že ho Aaron vidí ako poctivého a dobrého policajta, no pravda bola iná. Stephen nebol dobrý policajt, bol zlý...aspoň z morálnych dôvodov. Vždy ublížil kriminálnikom viac, ako bolo nutné, no nikdy sa zato nehanbil, pretože mu to robilo radosť. Tešilo ho ubližovať tej pliage a keby mohol, kľude by ich odovzdal do rúk popravnej čaty. Bez zaváhania. Modré oči sa mu začali lesknúť od potlačovaných sĺz, keď si uvedomil, že tento muž ho má skutočne rád. A nielen to! Uvedomil si, že dôvod, prečo Aarona jeho slová tak nahnevali, boli, že ho miloval. Macko bol doňho zamilovaný, získal si jeho srdce. A Stephen? Keď sa rozhostilo ticho, nič nepovedal, len potláčal slzy, čo sa tak strašne snažili dostať na svetlo sveta, a uvažoval. Jeho milovaný Macko bol preňho ochotný urobiť toľko  ešte viac! Chcel obetovať všetko, čo mal alebo mohol mať len preto, aby mohli byť spolu. Dal by mu modré z neba a stále by mu to neprišlo dosť. Vtedy si Stephen uvedomil, že on to má podobne. Aj on by Aaronovi dal všetko, keby niečo skutočne aj mal, dal by mu seba, keby bol toho hodný, dal by mu svoje telo i dušu, pokiaľ by ich chcel, svoj život, svoju budúcnosť, svoje túžby, sny i tajomstvá. Všetko tu preňho bolo, čakalo ho a musel is to len vziať. Ioana bola v jeho mysli už len tieň, maličký, bezvýznamný strašiak, ktorého sa musí čo najskôr zbaviť, aby bol sám sebou, aby tu mohol byť pre Macka. Potiahol nosom a utrel si tých pár sĺz, čo mu stihlo stiecť po lícach a až vtedy sa ku nemu otočil. Toľko vecí by mu chcel povedať, toľko pocitov vyjadriť! Jeho hlúpy jazyk a chabá slovná zásoba ho však zase zradili a nevedel, ako to povedať. „Neviem, či je možné, aby sa človek behom pár hodín zamiloval. Popravde si ani nie som istý, čo je to láska, pretože som nikdy nikoho nemiloval, ale pokiaľ to, čo si mi ty povedal je láska a ja to cítim rovnako, potom viem, že ťa ľúbim. Chcem tu byť pre teba a s tebou, chcem sa ráno prebúdzať vedľa teba a robiť ti svoje príšerné omelety," zrazu sa rozosmial a cítil, ako všetok stres a ťarcha z neho opadajú a prišiel si ľahší než vzduch. Mal pocit, že sa vznáša a dokáže vyletieť do nebies a poďakovať Bohu samotnému, ak existoval, že mu daroval tento veľký dar - a Stephen ho nepremárni! „Chcem s tebou stráviť toľko času, koľko sa bude dať a pokiaľ nebudeme spolu poriadne aj týždeň, tak čo? Budeš mi chýbať, ale o to väčšia radosť mi obohatí život, keď si konečne nájdeme spoločnú chvíľku." Netušil, ako sa to stalo, ale zrazu sa našiel, že ho pevne objíma a nechce ho pustiť. „Pôjdem kamkoľvek za svojím Mackom, budem vždy stáť pri ňom a budem mu verný až na smrť. Ty si môj Macko, môj a nikoho iného, a ja som tvoj. Milujem ťa, Aaron, a ďakujem ti, že si ma oslobodil... Že tu pre mňa si aj teraz." Chcel to vyjadriť týmto spôsobom? Pravdepodobne nie, chcel tam dať viac šťavy, viac emócií, ale jazyk nepracoval a sám mal pocit, že ak bude pokračovať, napokon sa rozplače ako malé dieťa a lebka mu praskne zo všetkých tých citov, ktoré sa v ňom nahrnuli a chcel ich čo najskôr dostať von. Pochopil, že nie všetko sa dá povedať slovami, niečo sa musí intuitívne pochopiť a Aaron bol šikovný, múdry a talentovaný a v tomto aj skúsenejší ako Stephen. Veril, že on si domyslí, ako moc ho miluje a ako strašne chce byť s ním až do smrti.