City streets

V shadowhillských uličkách se můžete toulat od samotného rána do pozdní noci a pokaždé naleznete kousek neobjeveného světa. Zdi z cihel, řada nesourodých kočičích hlav, o kterých se v podpatcích zakopává, barevné vývěsní tabule nebo třeba květiny v podvečer otevřeném květinářství. Vůně čerstvě upečeného pečiva z místní pekárny, zvonek na kole a štěkající psi venčení zapšklými paničkami  - to a mnoho dalšího vás čeká při procházce ulicemi Shadow Hills.

Mesto Shadow Hills nebolo veľké, žilo tu možno desaťtisíc obyvateľov, ktorí mali ak nie spoločné, tak aspoň podobné ciele a záujmy (veď čo odlišné sa v takomto obydlí uprostred ničoho dá robiť, však?) a aby toho nebolo málo, všetkých občanov niečo spájalo, niečo, vďaka čomu tvorili jeden nesúrodý, ale zato dobre fungujúci celkom. Bolo to tajomstvo. Aké? Temné a veľké. Ako znelo? Že v ňom nežijú len bežní smrteľníci, teda ľudia. Medzi nimi žili aj iné tvory. Upíri, víly smrti, Poslovia Smrti alebo, ako aj v Horacovom prípade, tí, ktorých príroda obdarila darom mágie viac ako ostatných. Závideniahodné? Len do istej miery. Použiteľné? Taktiež len do istej miery. Niekto ako on sa totiž viac spoliehal na svoje schopnosti čoby novinára a spisovateľa než magickej bytosti - tie pracovali skôr pasívne a zaručovali mu to, čo na nich neznášal najviac. Nesmrteľnosť. Samozrejme, iba čo sa času týka, ale aj to bol dávny (a nesplniteľný) sen starovekých cisárov Číny. Tajomstvo existencie nadprirodzena spájalo obyvateľov mesta Shadow Hills, či už ho poznali alebo nie, pretože tvorili jeden celok, jeden kruh a každý doň prispieval svojou troškou, aktívnou či pasívnou. Či už lovením príšer po nociach, alebo len svojou existenciou, nevedomým spolunažívaním vedľa nich (a neskorším stanim sa ich potravy, holt potravinový reťazec nepustí človeka na vyššie priečky). Ale napriek tomu nikto nikdy nemohol cítiť nejaký pocit spolupatričnosti. V meste totiž vládla silná anonymita a vždy ste mohli spoznať novú tvár, hoci by tu daný jedinec žil už aj dvadsať rokov alebo rovno celý život. Chodili ste spolu do toho istého ročníka a nepoznáte sa? To nevadí, to je tu celkom bežné. Preto sa napríklad nemôže stať, že by nejaký okoloidúci zastavil Horaca na ulici a opýtal sa ho, prečo trieli dole cestou rýchlosťou rakety. Keby sa však opýtali, veľmi rád by im vysvetlil, že má za sebou interview s jedným z členov mestskej rady a bol to...nuž...Horaca naučili vyjadrovať sa slušne a hoci nazbieral za svoj život hromadu šťavnatých nadávok, nikdy sa nenaučil ich aktívne používať (mimo domu). Na účet ale pána radného sa mu určite pár vecí pchalo na myseľ. Takmer bol šťastný, že sa na také stretnutie obliekol neformálne: sivé tričko, modrá bunda z falošnej kože, rifle a žiarivé biele tenisky, preňho nanajvýš netypické. Iba mu tým poškrabal videnie a to bolo skvelé! Pocit satisfakcie do istej miery naplnil - ale iba do istej miery, určite nie úplne. Stále bol trochu nahnevaný, a tak sa pristavil pri stánku s ovocím a kúpil si hneď tri jablká v nádeji, že cukor mu pomôže nájsť rovnováhu.

Jedno jablko si strčil do pravého vrecka koženky, druhé zase do toho ľavého a musel uznať, že to vyzeralo veľmi zvláštne: akoby mu na tele vyrástli dve súmerné a rovnako veľké hrče pretŕčajúce aj cez dve vrstvy oblečenia. To by bola veru veľmi zvláštna choroba. Celú situáciu však zachraňovalo to tretie jablko, ktoré si nechával v ruke, aby ho mohol cestou zjesť a každému aspoň trochu inteligentnému tvorovi by potom došlo, že jeden plus jeden je dva a že tie hrče sú ďalšie dva jablká, ktoré si jednoducho šupol do bezpečia. Lenže keby sa vždy neobjavil hotový Nicola Tesla medzi hlupákmi, potom by som ja zostal bez práce, prebehlo mu mysľou, keď sa nad tým tak zamyslel. Dávalo to zmysel. To hlupáci robili hlúpe veci, na ktoré napokon niekto doplatil - a nespravodlivosť tohto sveta chcela tomu, aby to len málokedy bol skutočný vinník. A keby hlupáci neboli hlúpymi, nerobili by sa hlúpe veci, a preto by Horace ako novinár nemal o čom písať, ako historik by nemal o čom rozprávať a ako spisovateľ by nemal o čom písať knihy. Hrozná predstava, či? Bol to paradox. Človek chce dobrodružstvo na jednu stranu, ale na druhú stranu chce zase mier a tieto dve veci často nejdú dokopy (napríklad v tomto konkrétnom prípade). Čo s tým teda robiť? Nič, len sa zmieriť so svetom, akým práve je, vyčkať na zmenu a snažiť sa zachytiť každý moment, každý príbeh a každého nadýchnutie tohto sveta presne tak, akým bol. To bola jeho práca. Z jeho filozofických úvah ho vytrhol až mierny náraz do jeho nôh a čo sa stalo si uvedomil, až keď zízal na svoje žiarivobiele tenisky, ktoré zrazu už tak žiarivé neboli. Packa sem, packa tam, blato tu i na nohaviciach, Horacovi z toho mierne zredlo, ale snažil sa upokojiť tým, že sú to len tenisky. „To je v poriadku, mám aj iné tenisky a problém týchto vyrieši voda," poznamenal a už si chcel zahryznúť do jablka, keď si všimol ten pohľad. Nie pána, ale samotného psa, ktorý sa pri pohľade na zelený kus ovocia akoby stal zhypnotizovaným. Horace ním pohol doprava a pes sa tam pozrel takmer okamžite, potom mierne dole a znovu skopíroval jeho pohyb. Pokýval rukou s jablkom na mieste a pes si oblízal celú papuľu. Dôvod celého incidentu bol jasný ako facka. „Hoci, ako sa tak zdá, vyzerá to, že by si rada dala kúsok..respektíve asi celé jablko. Môže papať ovocie?" Sám psa nemal už dlhé roky a zabudol, čo to oni vlastne nemôžu jesť - mal nepatrné tušenie, že čokoládu, ale ani tým si nebol celkom istý. A určite nechcel kŕmiť cudzieho maznáčika niečím, čo by ho kľudne mohlo dostať k veterinárovi (a to by mal ešte šťastie, keby skončil iba tak).

Horaca doslova fascinoval spôsob, akým ten pes hľadel na jablko v jeho ruke a kopíroval dráhu pohybu jeho ruky akoby sa celý svet vymazal do čierneho, nezávislého pozadia a jediné, čo skutočne existovalo, čo skutočne bolo a nebolo možné to poprieť, to jediné, na čom skutočne v akomkoľvek živote a jeho formách záležalo, bolo to jablko a ku tomu možno jeho ruka a psie túžby, ktoré sa ukázali byť nadmieru mocnými - aspoň mocnejšími než čokoľvek, čo teraz cítil sám Horace. Dokázal is predstaviť nejedného odporného človeka, ktorý by si neuvedomoval, že aj zvieratá majú city a že tento pes to jablko naozaj strašne túži zožrať, a ktorý by to celé bral ako nejakú hlúpu hru, a tak by mu ho núkal, no v poslednej chvíli by vždy ruku odtiahol preč od neho, mimo jeho dosah. A takto by to robil stále dookola a dookola, dokým by zviera tak nepodráždil, že by sa mu niečo stalo. A potiekla by krv. Aj takých géniov už Horace za svoj život videl a bolo ich mnoho, no on taký nebol, keďže sa mu to nikdy nepáčilo a do istej miery boli takéto pozorovania vždy aj veľmi poučné. Ako sa hovorí: genialita stojí na hlúposti druhých.   Keď však dostal povolenie jej jedno dať, tak príliš neváhal. Mal ešte dva, a tak sa ohol v chrbte, aby sa dostal nižšie ku psovi a pomaly mu jablko podal. Ukázalo sa však, že jej túžbu po tom hlúpom jablku neodhadol a než sa stihol skoro čo i len pohnúť, mal zrazu čo robiť, aby mal dostatok času tú zelenú guľu pustiť a neprísť o prsty. Až tak sa naň vrhla. Horace to pobavene sledoval spomínajúc si na všetkých psov, čo kedy mal on. Spomínal si, že v ich rodinnom dome v Meerute mali šesť psov rôznych druhov a všetci mali skoro tak dobrý rodokmeň ako on sám (a ak by preháňal, stačilo by povedať, že mali bohatších predkov než drvivá väčšina vtedajších obyvateľov Indie). Potom v Anglicku mali s Prudence dvoch, menej urodzených, čo sa však tajilo, aby pôsobili bohatšie a vznešenejšie. Po jej smrti a jeho cestách po Európe, kedy napokon zakotvil v Nemecku, mal s Yasmin už len jedného psa, koniec koncov, v berlínskych domoch ich človek nemohol ani veľa mať. Bol to však prekrásny vlčiak a Horace naňho doteraz sentimentálne spomína. To však bolo pred viac ako sedemdesiatimi rokmi a ako jeho pes, tak aj druhá manželka sú mŕtvi a on tu stále je. A teraz trochu zmenil kurz a má doma roztomilú mačičku, ktorú by najradšej zjedol, aká je zlatá, ale to by jej bola škoda. „Netrápte sa s mojím oblečením," mávol nad tým rukou, stále nespúšťajúc oči zo psa, ktorý veselo na chodníku žral jedno z jeho jabĺk. Aspoň niekoho dnes potešil, pretože ten chlap, s ktorým robil interview, sa príliš nadšene netváril. Vesmír mu to očividne vykompenzoval, milé od neho. „To sa dá ľahko umyť, vyprať...hocičo, nič, čo by stálo za starosť." Nutno uznať, že od modrokrvného aristokrata zameraného na pozemské statky urobil asi veľký pokrok, keď ho nerozhorčí, že mu nejaký pes zašpinil tenisky. Ktovie, kde sa taký prerod odohral? A kedy? Za tých stosedemdesiat rokov to mohlo byť asi prakticky kedykoľvek, všakže? Dal sám sebe trochu sarkastickú rečnícku otázku, holt odpoveď bola očividná ako päsť na oko: ak človek žije už skoro dva storočia a pomrie mu celá rodina na starobu, zatiaľ čo on nezostarol ani o jeden prekliaty deň, tak to s ním niečo urobí, zmení ho to a ak nezmení, tak jednoducho posunie na iné miesto, než na akom stál doteraz, čo bolo aj dobre, pretože keby sa zo života nepoučil a správal sa stále rovnako, tak by asi stále žil v Nemecku a nenápadne v súkromí hailoval na svojho Vodcu, ktorý mal spasiť národ, ignorujúc fakt, že ho zatratil do horúcich pekiel spolu s trištvrtinou sveta. „Teoreticky som ešte v práci neskončil, ale myslím si, že ak si pôjdem sadnúť medzi ľudí, bude sa to počítať ako...hm...dajme tomu, zisťovanie názorov ľudí na...kvalitu miestnych barov?" Ničím podobným sa on síce nezaoberal a šéfredaktorovi bude viac ako len jasné, že sa Horace ulieval, ale čo ak sa to ani nedozvie? Kto by ho už len nabonzoval? A ak by sa tak stalo a stratil tu prácu, stále by mohol odísť robiť inam - do Bostonu, New Yorku alebo by sa vrátil do Starého sveta. Najlepšie niekde, kde netreba posudky od bývalých zamestnávateľov. Tak to asi funguje v strednej Európe...?

Zdalo sa mu to alebo bol chlapec prekvapený z toho, že sa Horace živí ako žurnalista a aktívne sa podieľa na tvorbe miestnych plátkov novín, ktoré nemali ktovie akú výpovednú hodnotu, no ktoré malé mesto malo vlastné noviny? Aj to bolo niečo! Dokazovalo to, že ľudia žijú na špeciálnom mieste v dobrom i zlom. Ale inak asi chápal jeho prekvapenie, koniec koncov, bol aristokrat, mal modrú krv a bol tým pádom do istej miery iný ako drvivá väčšina. Možno povedať, že tak trochu aj lepší? Možno. Asi sa narodil s istým druhom aury, ktorú podvedome niektorí vnímali, a tak ich svojimi výpoveďami dokázal prekvapiť, čo sa v tejto chvíli očividne aj stalo. „Ale som, píšem a prispievam do miestnych novín. Zniete ale akosi prekvapene z takého vyvodenia." Nemyslel to zle, len ho možno trošku škádlil a hlavne chcel vedieť, či sa vo svojich teóriách o tom, čo ho mohlo prezradiť alebo spôsobiť prekvapenie. Holt zvedavosť je u Horaca jedna z charakterovým vlastností - možno dokonca najsilnejších - a k práci sa veľmi zíde. Je takmer nutná. „Horace, teší ma," pevne mu bez zaváhania zovrel ruku s vedomým, že asi to nebude najčistejšie a najsterilnejšie miesto v okolí sto metrov. Dalo sa tak súdiť podľa toho, ako si ju chlapec narýchlo utrel do nohavíc, ale ak sa predstavil ako prvý, znamenalo to, že má nejaké miere a teda mu mohla byť malá špinavosť odpustená aj s úrokmi. Horace chápavo prikývol na problém menom pes, keď prišlo na nejaké podniky, a tak sa postavil trochu bokom. „Môžete ma viesť." Mal veľmi dobrú predstavu, o aký bar ide, keďže tam za svoj pobyt už párkrát bol, ale i tak považoval za správne ísť ako doprovod toho, kto ho pozval. Slušnosť bola pre neho ako Brita na prvých miestach.